16/08/2026
Život vie prekvapiť.. alebo ako som sa ocitla tento víkend na Majstrovstvách Slovenska v paddleboardovaní..
Začiatkom júna som sa prihlásila na pár hodín kajakovania, aby som sa „rozpádlovala“ pred sezónou. No a tiež som už niekoľko rokov chcela ísť na vodácky Festival trojriečia v Kameníne. Tento rok som si povedala, že pôjdem aj keby som mala ísť sama.
Posledný júnový víkend tak aj bolo. Hneď v prvý večer sa išiel nočný splav. Pred vodou mám istý rešpekt aj za svetla. Bola som z toho dosť nervózna. Nie som žiadna mačka, oči sa mi absolútne neprispôsobili tme a bola som slepá jak krtko. Čelovky neboli povolené, jediné osvetlenie bola žiara mesiaca, ktorý bol práve v splne.
Po pár metroch sa skupina asi 70 ľudí roztiahla do priestoru. Ostala som tak trochu sama. Predo mnou ľudia, za mnou ľudia.. a pri mne divné zvuky. Mala som pocit, že ma niečo sleduje z brehu. Divné kvílenie. F**k off.. Dobehla som skupinku ľudí na paddleboardoch predo mnou. Divné zvuky neutíchali, dokonca zosilneli, no už som nebola sama.
,,Môžem sa k vám pridať? Ja sa tak trochu bojím.“ .. Po chvíli som prišla na to, že ten kvílivý strašidelný zvuk vydáva pádlo šúchajúce sa o dosku jednej dievčiny.
Každopádne, bola to skvelá skúsenosť. Bavíš sa ľuďmi, si triezvy, a ráno aj tak netušíš kto to bol. Takže zoznamovanie môže prebehnúť ešte raz.
Vodácka komunita je skvelá. Mám pocit, že u paddleboardistov sa to ešte násobí. Nikdy som sa nestretla s tak pozitívnymi ľuďmi, ktorí si nezištne pomáhajú.
Po festivale, ktorý som prepádlovala v kajaku, som posledných 7 víkendov trávila s novými priateľmi. Požičali mi xkrát paddleboard (ak si myslíte, že je to len tak tie dosky 1. niečo stoja a nie málo , 2. dosku treba po každé umyť, vysušiť, ..). Prešli sme desiatky km na vode. Mali so mnou trpezlivosť. Venovali mi svoj čas, skúsenosti, energiu..
Ani neviem ako a vyklikávala som prihlášku na majstrovstvá Slovenska. Hovorím si, no a čo. Bude sranda. Koľko ľudí môže brať tieto súťaže vážne? 90% ľudí ani nevie, že sa na tom dá ísť aj mimo jazera... Takto vám poviem.. VEĽA. cca 100 súťažiacich.
Štvrtok pred súťažou sme si boli omrknúť bratislavský Zemník a ja som pochopila, že voziť sa na paddleborde je vážna vec!
Piatok, deň pred súťažou, napísala som chalanovi cez whatsapp, zohnala som si závodnú dosku od Vlada. Chalan ma nepoznal, žiadne odfotím si OP .. nič. Proste mi požičal, lebo mi chcel pomôcť.
Sobota ráno, zisťujem, že mi chýba komponent a nemám si ako prišróbovať plutvu. Zháňam po okolí. Všetci zháňajú. Všetci pomáhajú.
,,Prosím ťa, vidím, že máš rovnakú, na koľko to fúkaš? Ja neviem. Mám ju požčanu.“
Pán sa trochu neveriacky usmeje, no poradí mi. ,,Ty na tom pôjdeš prvýkrát?“ ,,No.“ ..Nemám na výber.
Ideme 3 jazdy. Šprint na 200m. Kočka zo SUP klubu ma chváli. ,,Wau dobre si išla! Dala si mi zabrať! Super!“
Každý povzbudzuje každého.
.. nebudem sa ďalej rozpisovať. Keby mi niekto v júni povedal, že v auguste budem na Majstrovstvách Slovenska poťukám si po čele.. Tie medaile si absolútne nezaslúžim..
Bude to znieť ako klišé, no najväčšie víťazstvo sú priatelia. Keď sa obklopíte tými správnymi, môžete to dotiahnuť až na medailu. ❤️
